O amerických električkách ťahaných koňmi, dcére prostitútky, ktorá dostala fado do aristokratických kruhov, a o kachličkách, ktoré vlastne vôbec nie sú portugalské.
Už ako malá som mala veľa otázok. Nie toľko, koľko sa deti väčšinou pýtajú. Oveľa viac - ak sa to vôbec dá predstaviť! Bola som takou malou, na hríbika ostrihanou, slovenskou verziou Hermiony Grangerovej. Presne takou, ktorá musela pri prehliadke Čachtického hradu stáť hneď vedľa sprievodkyne a doslova hltať každé jedno slovo jej výkladu. Nedajbože, aby niekto zakašľal a mne niečo uniklo! Bola som Hermionou, ktorá hneď po skončení prehliadky začala ostatných členov výletu skúšať, čo všetko si zapamätali. Chudáci rodičia! Ich predstavivosť musela vtedy dostať poriadne zabrať!
Túto vlastnosť som si so sebou zbalila do kufra a priniesla i do sveta dospelosti. I do Lisabonu samotného. Každý z nás ho trochu pozná. Niekto viac, niekto menej. Pri vyslovení samotného slova Lisabon vám určite začnú naplno pracovať všetky zmysly. Odrazu sa v mysli ocitnete na ulici plnej farebných azulejos a oproti sa míňajúcich električiek. Vašu pozornosť prerušia ťahavé tóny podmanivého fada, ktoré vychádzajú z neďalekej reštaurácie.
Ako som povedala, každý z nás ho trochu pozná. Lisabon. Sentimentálny, nostalgický, farebný, rozprávkový. No čo sa skutočne skrýva za jeho symbolmi? Sú električky pôvodne portugalské? Aké príbehy v sebe skrývajú ťahavé tóny fada a prečo fasády domov skrášľujú nejaké ornamentálne kachličky? Poďme spoločne nájsť odpovede na nielen tieto otázky.
Portugalské električky poháňané koňským záprahom
Žlté lisabonské električky vám asi nemusím predstavovať. Stali sa jedným z najhlavnejších symbolov portugalského hlavného mesta a ich typický vŕzgajúci zvuk sa iste vryl hlboko do pamäti každému z tých, ktorí už Lisabon navštívili. Hoci sa neodmysliteľne spájajú s Portugalskom, ich pôvod siaha až za veľkú mláku. Do Ameriky samotnej. Práve odtiaľ boli dovezené prvé kusy, ktoré začali premávať mestom v roku 1873. A práve z tohto dôvodu boli medzi domácimi známe ako carros americanos, alebo v preklade americké autá.
Prvé električky sa od tých súčasných odlišovali silou, ktorá ich vtedy poháňala. Spočiatku to nebola elektrina, ale kôň, ktorý ťahal električku po kovových koľajách. Domáci boli v tom čase presvedčení, že je to najbezpečnejší spôsob dopravy. I napriek tomu, že v ostatných kútoch sveta boli ľudia v rovnakom období už dávno zvyknutí dopravovať sa elektrickými vozidlami, lokálni sa báli. Pred elektrickým pohonom mali veľký rešpekt. Asi ako ja pred skokom do bazéna. Pre niekoho normálna vec, pre mňa nočná mora. Istá smrť.
No ich strach sa premenil na obrovskú dávku vzrušenia nadránom, 31.augusta 1901, keď niektorí odvážlivci nasadli do vôbec prvej elektrickej električky, ktorá vyrazila z Cais Sodré až do predmestia Lisabonu, dnes známeho ako Algés. Dnes, i po 120 rokoch, po identickej trase premáva električka číslo 15. I keď, povedzme si úprimne, nie každý pozná električku číslo 15, no každý chce zažiť jazdu v električke číslo 28.
Tá vás prevedie najkrajšími časťami historického centra. Vedie od Martim Moniz až po Estrelu, cez uličky historickej Alfamy, niekedy tak úzke, že okoloidúci sa musia postaviť bokom, aby električka mohla prejsť. Električka však v rušných hodinách, v časoch nekoronových, môže pripomínať plechovku sardiniek. A letný vzduch v nej pri 40 stupňoch tiež dvakrát nevonia ako váš obľúbený parfém.
Tip: Aby ste si jazdu užili naplno, odporúčam preto privstať si, začať deň pozorovaním východu slnka na Miradouro Santa Luzia, a zviesť sa električkou ešte v hodine, kedy ostatní len pretáčajú svoje budíky.
Dcéra prostitútky, ktorá priniesla fado do aristokratických kruhov
Neopísateľnú atmosféru Lisabonu dotvárajú ťahavé, melancholické tóny fada, ktoré vychádzajú z lokálnych barov a reštaurácií v oblasti Alfamy a Bairra Alta. Jeho tóny vám preniknú hlboko pod kožu a jeho slová vás úplne odtrhnú od reality a vtiahnu do príbehov. Príbehov plných nostalgie, sentimentu, melanchólie. Príbehov o márnom osude, beznádeji, ťažkej realite, stratenej láske, dlhodobom odlúčení, o vnútro požierajúcej túžbe. Tieto všetky pocity dokážu Portugalci opísať jedným slovom: saudade. Obsah piesní napovedá už aj názov žánru samotného, nakoľko fado v preklade znamená osud.
Hoci bolo fado uznané za oficiálny portugalský hudobný žáner okolo dvadsiatych rokov 19.storočia, jeho počiatky siahajú do oveľa hlbšej minulosti. Záhadou zostáva, odkiaľ samotné fado prišlo. Niektorí veria, že ho do Portugalska priniesli v tom čase africkí otroci. Ďalší hovoria o jeho brazílskom pôvode. Iní sa nazdávajú, že vzniklo zo žalostných nápevov portugalských moreplavcov, ktorí sa výdávali na dlhé plavby s cieľom objavovať nové zeme a budovať zaoceánske kolónie. Ja osobne sa prikláňam poslednej možnosti. Tej najpoetickejšej.
Zatiaľ čo jeho pôvod zostáva nejasný, prvá oblasť v Lisabone, ktorú fado zaplavilo, je každému známa. Rovnako ako speváčka a dcéra známej prostitútky, ktorá ho preslávila. Maria Severa žila v oblasti Mouraria, v ktorej sa koncentrovala najmä najchudobnejšia spoločenská vrstva, migranti a prostitútky. Severa významne prispela k dnešnej podobe lisabonského fada. Jej exotická krása a schopnosť opantať vysoko postavených mužov ju spolu s jej talentom dostali až na býčie zápasy, počas ktorých celú arénu zaplavilo fado v jej podaní. Dcéra prostitútky, ktorá sa z lokálnych barov dostala medzi najvyššie kruhy spoločnosti. Žena zmyselná, s citeľnou drámou v hlase a exotickým pôvodom. Žena, vďaka ktorej sa fado prenieslo z barov do aristokratických salónov, medzi intelektuálnu elitu tých čias. Taká bola Severa.
Tip: Pri návšteve Lisabonu nezabudnite navštíviť rodisko fada, oblasť Mouraria, a vychutnať si typickú večeru v jednom z lokálnych reštaurácii Bairra Alta. Jednou z najobľúbenejších je reštaurácia A Tasca do Chico, práve kvôli živým fado vystúpeniam. A pre tých, ktorí v Lisabone ešte nie ste, pustite si Amáliu Rodrigues a nechajte sa unášať vlnami saudade. :)
Portugalské kachličky privezené zo Španielska
Farebné, nápadité, zrak potešujúce a na fotku lákajúce. Také sú portugalské kachličky, v portugalčine známe ako azulejos. Každý z vás sa určite počas návštevy Lisabonu prichytil pri tom, ako fotí fasády domov. Priznajte sa, koľko takých fotiek máte? Ja by som z mojich mohla urobiť jeden celý album. Ani po roku života tu ma neomrzelo kochať sa nimi. Sú rovnaké a pritom tak odlišné. Jedny so zvieracími vzormi, iné znázorňujúce náboženské výjavy. Jedny vytvárajúce ornamenty, iné náhodne položené jedna vedľa druhej. Prečo zdobia fasády domov a odkiaľ vlastne pochádzajú?
Asi vás už neprekvapí fakt, že portugalské azulejos vôbec nepochádzajú z Portugalska. Naopak, ich pôvod siaha do španielskej Sevilly, odkiaľ sem boli dovezené začiatkom 16.storočia. Ich produkcia narástla počas 18.storočia, kedy bolo Portugalsko okupované Španielskom. V tom čase sa vyrábali tak, aby dve a dve kachličky vytvárali jeden motív, ktorý sa následne opakoval. Zaujímavým zostáva fakt, že počas tohto obdobia sa vyrobilo nespočetne veľa chybných azulejos, nakoľko výroba bola masová a neprimerane lacná. Kvantita predčila kvalitu.
Hoci v súčasnosti si ich využitie najviac spájame s vyzdobením fasád domov, pravdou je, že ľudia v minulosti nedbali iba o ich estetické využitie. Naopak, mali oveľa praktickejší význam, aký by sme im prikladali! Kým v ostatných krajinách využívali azulejos ako dekoratívny obklad, v Portugalsku slúžili navyše ako konštrukčný materiál. Neboli teda iba polevou na koláči! Naopak, azulejos boli hlavnou ingredienciou samotného cesta! Okrem toho bolo ich primárnym účelom chrániť interiér pred vlhkosťou, teplom a nadmerným hlukom. Ich nepriepustnosť tepla môžem iba potvrdiť! Niekedy azulejos plnia svoj účel lepšie, ako by sme chceli...
Mnohí si myslia, že ich názov pochádza zo slova “azul“, teda zo slova “modrý“. Nie je tomu vôbec tak! Pôvod ich názvu je arabský a do slovenčiny preložiteľný ako “malý vyleštený kameň“. Ich názov teda vôbec nesúvisí s faktom, že väčšina z nich je naozaj modrá, presnejšie modro-biela. Táto farebná kombinácia je typická najmä pre obdobie Zámorských objavov.
Tip: Ak ste rovnakým milovníkom azulejos ako ja, neváhajte navštíviť národné múzeum kachličiek, Museu Nacional do Azulejo. A po ceste tam alebo naspäť skočte do baru Ferroviário a vychutnajte si brunch pri krásnom výhľade na rieku Tejo.
Dúfam, že pri čítaní týchto riadkov práve nezívate! Alebo, lepšie povedané - dúfam, že ste sa vôbec po tieto riadky dostali!
Ako som povedala na začiatku - ani po rokoch som sa nezmenila. Som stále rovnaká. Chtivá poznať príbehy, odhaliť tajomstvá, pripravená nasávať vedomosti. A spoznávať. Nielen povrchne, ale naozaj. Do hĺbky. Ako vravím, stále je vo mne. Moja Hermiona. Len už tak netýra ostatných naokolo svojimi nikdy nekončiacimi otázkami. Namiesto toho si odpovede na ne hľadá sama. :)