Každý z nás má nejaké sny. A nemyslím nimi tie, ktoré nás pohltia počas noci. Tie, ktoré nás ráno zamestnávajú nanajvýš dovtedy, dokým myšlienku na ne vystrieda predstava ovsenej kaše s kúskami jahôd, posypaná kokosom a nasiaknutá javorovým sirupom. Nie. Také sny sú dočasné. Prchavé. Odídu ešte rýchlejšie, ako prišli.
Na mysli mám tie druhé sny. Tie, ktoré vás úplne pohltia pri zapozeraní sa von oknom počas piatkového večera, stráveného vo Vieche nad pohárom bieleho vína. A ich prítomnosť neodplaší ani sobotňajšia opica. Sny tak veľké, že nás až desia. Tak nereálne, že samým sebe zakazujeme na ne myslieť. Iba sa letmo pousmejeme nad vlastnou naivitou a pokúsime sa ju zmyť ďalším dúškom rulandského. A podvedomím ubezpečovaním samého seba, že nám je dobre. Čo v skutočnosti aj je. No oni nám nedajú pokoja. A neprestanú, až kým sa nerozhodneme urobiť to. Prežiť si svoj vlastný sen.
No ešte predtým, ako ho prežijeme, musíme prekonať jednu veľkú prekážku. Pokúsiť sa pred ním neutiecť. Pamätám si presne, ako som sa cítila, keď som otvorila ten dlho očakávaný email. Ten, v ktorom mi moja manažérka gratulovala k novej pozícii v Lisabone. Jediné, čo som si vtedy priala bolo, aby som ho zmazala. Alebo ešte lepšie - aby som ho nikdy ani nedostala. Aby nejakým nedopatrením skončil v spame. Aby jednoducho sen zostal snom.
Realita akosi úplne zmyla jeho čaro. Všetko bolo odrazu príliš obyčajné. Príliš komplikované. Nasiaknuté slzami a sprevádzané nerozhodnosťou a váhaním. A koronou, ktorá vtedy prúdila mojim obehovým systémom. Tá mi k hlbokému nádychu teda tiež dvakrát nepomáhala. Rovnako ako 13 jázd, ktoré na mňa čakali v autoškole. Z celkového počtu 15. Tie sa tiež počas karantény samé neodjazdili.
Toto bol presne ten moment, ktorý rozhodol. Moment, v ktorom sa väčšina z nás zľakne. Zrazu nevieme, či to, čo sme vždy chceli, naozaj aj chceme. Bojíme sa. Najmä toho, že nás realita sklame. Že nebude vôbec totožná s našimi predstavami. A presne vtedy veľa z nás zaradí spiatočku. Radšej si svoj sen vystavíme v mysli do výstavnej skrinky, ktorú poctivo uzamkneme. A kľúčik od nej zahodíme. Pre prípad, že by nás opäť prepadlo pokušenie chcieť ho odtiaľ zobrať. Tam mu je dobre. Je chránený, nedotknuteľný, nezničiteľný. Síce naňho padá prach, no aspoň sa máme stále na čo pozerať. To našťastie nebol môj prípad. A dúfam, že ani váš nebude, milí čitatelia! Ak sa i vy najbližšie ocitnete na podobnom rázcestí, povedzte si: Lepšie “Ops!” než “Čo ak?”.
No už v tom momente mi boli jasné dve veci. Že realita sa bude vo veľa aspektoch odlišovať od tých precukrovených predstáv. A že presne v týchto momentoch budem moje rozhodnutie ešte párkrát spochybňovať. A aj sa tak stalo. Veľakrát. Vlastne ešte skôr, ako sa kolesá lietadla odlepili od zeme a tep môjho srdca prekročil maximálnu hranicu prípustnú pre človeka mojej vekovej kategórie.
V mojich predstavách rozhodne nechýbala letisková scéna. Len si ju predstavte! Celý zástup plačúcich blízkych, lúčiacich sa so mnou. Rodina, frajer, najlepšia kamoška. Títo všetci ma najskôr objali a potom mi kývali, až kým som sa im nestratila z obzoru. A ja som sa ešte predtým, ako som zahla za roh, snažila na nich zaostriť mojimi od plaču opuchnutými očami. Viete, taká tá scéna ako v Láske nebeskej. Pompézna, citmi nasiaknutá, nezabudnuteľná, tak trochu gýčová. Ale aj tak pri jej pozeraní všetci plačeme.
Nič také sa nekonalo. Na Schwechat ma doviezol SlovakLines. Moju prvotnú predstavu s ľahkosťou zmili obmedzenia týkajúce sa prekračovania štátnych hraníc. Človek mieni, korona mení! Dokonca som ani v mysli nebola schopná posvätne ukončiť jednu kapitolu života a novým nádychom začať písať ďalšiu. V skutočnosti mi hlavou chodila iba jediná myšlienka. “Rýchlo zjedz aj tú druhú polovicu chleba, lebo v lietadle si už nebudeš môcť dať dole rúško.” A tak, kým ostatní pasažieri čakali v rade na boarding, ja som z ruksaku vytiahla posledný kus zlepeného chleba, ktorý mal pre mňa nezameniteľnú chuť. Chuť domova.
Vtedy som ešte nemala tušenie, ako budem neskôr ľutovať, že som ho zjedla už na Schwechate. Dokonca mi to nenapadlo ani po tom, čo som si na lisabonskom letisku prečítala pri jedinom otvorenom obchode s občerstvením oznámenie: “Toto je posledný obchod, v ktorom si môžete kúpiť jedlo a pitie.” Stále mi to nedochádzalo. Iba som v mysli poľutovala majiteľa obchodu a pomyslela si, aké nízke tržby asi musí mať, keď skúša na ľudí takýto chabý marketingový ťah. Keby som sa namiesto toho ľutovania radšej pozrela na internet! Rýchlo by som si niečo kúpila. Ale to by som si musela uvedomiť, že som priletela do Lisabonu uprostred lockdownu. Túto informáciu som ešte akosi nebola pripravená prijať.
No škvŕkajúci žalúdok mi ju v pravidelných intervaloch pripomínal. Rovnako ako aj metro, v ktorom som sa ocitla v nedeľu o šiestej večer úplne sama. Teda, nie tak sama. S tridsaťkilovou batožinou, nefungujúcim výťahom, vypnutým eskalátorom, konkrétne dve poschodia pod povrchom zemským. O tom, že som si spomedzi štyroch východov vybrala ten najvzdialenejší od môjho ubytovania, asi podrobnejšie hovoriť ani nebudem. Netreba. A keď už som moje dva kufre dostala aj cez posledný schod, vtedy som uvidela niečo, na čo som rozhodne nebola pripravená. O kombinácii dažďa s Lisabonom som predtým iba počula. Nikdy som tomu však nejako neverila. No v ten večer každá bunka môjho premoknutého tela pochopila, že aj v Lisabone dokáže liať. Nie pršať. Ale liať. Ako z krhly.
Jediné, na čo som sa tešila, bola teplá postel. A všetko, čo som našla, bola posteľ. No určite nie teplá. Opäť som si spomenula na vetu mojej kamarátky, ktorá mi raz povedala: “Nechci zažiť lisabonskú zimu!” Posnažím sa ju priblížiť tým šťastlivcom, ktorí ju ešte neprežili. Predstavte si, že spíte v štyroch vrstvách oblečenia, prikrytí dekou a paplónom, a aj tak je vaša pokožka skrehnutá a vaše nechty fialové. Rovnako ako váš koreň nosa. Ten už chytá farbu alkoholika pod parou. Rýchlo som pochopila, že plynový ohrievač tu má cenu zlata. Vo väčšine lisabonských budov by ste radiátory hľadali márne. Veď načo by boli potrebné, keď sme na juhu, však? To som sa pýtala aj samej seba, dokým som nebola tak podchladená, že som nemohla triezvo rozmýšľať. Napokon som i v takom iglu zaspala. A precitla opäť až nadránom.
V to ráno sme s kamarátovými spolubývajúcimi zašli na brunch. Kaviarne boli otvorené do jednej, a tak sme sa to rozhodli využiť. Rozprávali sme sa s vlastníkmi podniku. Afričanmi, ktorí si rozhodli otvoriť kaviareň a ponúkať najpestrejšiu paletu kvalitných káv, pripravovaných rôznymi technikami. Spomínam si, ako som im povedala, že som ešte nikdy neskúsila cold brew. Ani som tú vetu nestihla dopovedať, už sa mi jedno cold brew nieslo. A k nemu som dostala pútavý výklad o druhoch káv a o rozdieloch v ich chutiach ako bonus. A pozvanie na najbližšiu organizovanú degustáciu ako ďalšie plus. Čerešnička na torte bola, keď sa téma zvrtla na ich vášeň k africkému tancu. Jednou vetou som letmo spomenula, že by som chcela začať so salsou. A vzápätí na to som sa dozvedela, že medzi nami sedí viacnásobný majster sveta v africkej sembe.
A to bol ten moment. Moment, kedy som zatvorila oči, natočila tvár smerom k slnku, odpila si z môjho prvého cold brew a vedela som to. Vedela som, že som v správnom čase na správnom mieste. Pripravená. Stretať, počúvať, spoznávať. Nestagnovať, ale posúvať sa. Rásť a napredovať. Žiť a prežiť. Možno spadnúť, no potom vstať. A to bola chvíľa, kedy som gýčovú predstavu môjho sna zahodila za plece. A nikdy sa už naspäť za ňou neobzrela.
