Ahoj, milý čitateľ!
Pri oslovovaní ťa rozmýšľam, kto asi tak môžeš byť. Možno ťa sem priviedla číra zvedavosť. Chcel si sa dozvedieť, kto to tá Tati em Lisboa je. Čo robí v Lisabone a prečo si vlastne založila blog? No môžeš byť i môj kamarát, ktorý ma prišiel podporiť. Alebo ťa sem priviala reťaz nespočetných náhodných kliknutí, ktorými si si iba kupoval čas a márne sa snažil oddialiť návrat do reality? Reality nechutne nasiaknutej akousi svetovou pandémiou, ktorá trvá podstatne dlhšie, ako by bolo znesiteľné. Možností je nespočetne veľa.
Prihovára sa k tebe Tati. Dievča pobláznené, veriace v osud a v to, že akýkoľvek životný chaos sa jedného dňa pretaví do obrazu, ktorého kúsky do seba akosi prirodzene zapadnú. Dievča, ktoré má toľko energie, že niekedy unaví i samu seba. Slovenka, ktorá počas druhej vlny svetovej pandémie zbalila celý svoj život do dvoch veľkých kufrov a jednej príručnej batožiny a rozhodla sa začať od nuly. Na druhej strane Európy.
Aby sme boli presní, nebol to celý život, ktorý sa jej podarilo zbaliť do zopár málo metrov kubických. Niektoré veci si na pohyblivých kolieskach odniesť z krajiny jednoducho nemôžeš. Napríklad svojho partnera. Ten nebol natoľko skladný, aby sa zmestil do rozmerov batožiny povolených leteckou spoločnosťou. Rovnako kamarátky, akokoľvek štíhle mohli byť. Rodina, spontánne výlety, piatky v znamení spoločenských hier, gin-tonicu a škoricových slimáčikov, tour de bar v bratislavských podnikoch, hĺbavé rozhovory v “rezidencii” v Ružinove a tréningy v posilňovni na Drieňovej, to všetko bolo príliš veľké na to, aby si to mohla jednoducho zbaliť a sebecky vziať so sebou. Pamätám si, ako mi ako malej mamina dohovárala: “Táni, nemôžeš mať všetko!” Myslím, že pri čakaní na moje lietadlo na Schwechate som pochopila, čo môjmu malému päť ročnému ja chcela vtedy povedať…
No nemyslite si, že sa toho všetkého bola ochotná vzdať na istý čas pre nič-za nič! Práve naopak! Toto rozhodnutie bolo poháňané intenzívnym pocitom. Nutkaním. Túžbou byť s ním a v ňom. S Lisabonom, v Lisabone. Stopercentne prítomná. V okamihu, v živote. Pozorujúca slnko pomaličky zapadajúce nad obzorom a ponárajúce sa do hlbín Atlantiku. Popíjajúca v jej obľúbenom kiosku vychladené galão, zajedané božským pastelom de nata. Smejúca sa tak veľmi, že vydať hlásku sa zdalo byť takmer nemožné. Pehavá, slaná od oceánu a kompletne celá od hlavy po päty od piesku. Tancujúca uprostred ulice za bieleho dňa. Nie preto, že bola naliata. Ale preto, že mohla. Pretože tu človek nesúdi. Tu sa človek nečuduje. Tu sa človek neobracia. A ak aj áno, tak iba preto, aby odhodil tašky a pridal sa v tanci k vám.
Toto bola Tati, akú si pamätala spred dvoch liet, počas ktorých pracovala v Lisabone na Erasmus stáži. To delírium chcela pocítiť opäť. No tentokrát už nemala záujem o jednorazový lístok. Žiadne také. Málilo sa jej. Chcela získať permanentku. A tak si ju aj kúpila. Jednosmernú, konkrétne. Cestu do raja. Aspoň tak si myslela.
No našla ho napokon? Aká bola realita v porovnaní s jej príliš precukrovenými predstavami? Čo sa stalo s jej ružovými okuliarmi? Pozerala sa i naďalej priamo cez ne, alebo jej spadli a pošliapala po nich? Alebo sa jej iba na okamih zarosili? Čo konkrétne týmto rozhodnutím stratila a čo ním našla? V čom sa odlišuje Erasmus skúsenosť od “reálneho” full-time života? Pred čím všetkým sa musela vyzbrojiť a na čo všetko nebola pripravená, akokoľvek veľmi chcela? Aké je to chcieť sa usadiť v krajine, ktorej jazykom nehovoríte? Aké je to snažiť sa integrovať do spoločnosti, keď vás od nej oddeľujú celkovo štyri hrubé, chladné steny, v ktorých trávite karanténu? Nie deň. Ale dva mesiace. Tretí začal pred týždňom.
Užívajte a spoznávajte, priatelia! Nielen Tati, ale aj samotnú Lisboa. Budem sa vám snažiť predstaviť túto krásku z každého uhla. Poznaného, nepoznaného. Turistického, lokálneho. Nielen z toho, ktorý je priam stvorený na instafotky, ale aj z toho opačného. Z toho, ktorý na ňu vrhá trošku tmavší tieň. No v tom spočíva podstata lásky, no nie? Naučiť sa ľúbiť aj tieň, ktorý slnko vrhá. :)
Želám vám príjemné čítanie.
Vaša Tati em Lisboa.
