Už počas vysokej školy boli pre mňa v živote isté tri veci - dane, smrť a fakt, že sa jedného dňa zbalím a odídem na nejakú tú chvíľu žiť do zahraničia. Len cieľová destinácia mi vtedy nebola ešte známa. Akosi som jej neprikladala priveľkú váhu. Rovnako, ako som jej neprikladala dôležitosť takmer dvadsať rokov dozadu, keď sme s rodičmi a sestrou šli vlakom na výlet. Od vzrušenia som noc predtým nespala. Ani vtedy to nebola samotná destinácia, na ktorú som sa najviac tešila. Bola to jazda vlakom, ktorá k nej viedla. Koniec-koncov, cesta je predsa samotný cieľ, no nie?
O to väčším prekvapením pre mňa samotnú bolo, keď som už po tretíkrát pristála na tom istom polostrove, v tej istej krajine, v tom istom meste, na tom istom letisku. A pritom som priamo pred nosom mala na stole menu obsahujúce najpestrejšiu ponuku, akú si len vieme za celú históriu ľudstva predstaviť. Neobmedzenú. Dobre, nie tak úplne. Limitovanú 15,77 miliardami árov obývateľného povrchu planéty, 7 kontinentmi a 195 štátmi, aby som bola presná. No ja som sa do tretice zvolila tú istú možnosť. Tak je to so mnou stále. Akokoľvek chcem, vždy si v poslednej sekunde objednám lasagne. Predsa-len, sú mojou srdcovou záležitosťou. Rovnako, ako Lisabon samotný. :)
Ten, ako sa zdá, neučaroval iba mne. Čo je to za kúzlo, čo nás všetkých opantalo? Poďme sa pozrieť na 7 základných esencií, vďaka ktorým som na inú možnosť z menu ani nepomyslela.
1. Milí ľudia, vždy ochotní pomôcť
Pamätám si na pár momentov, ktoré mi vyčarili úsmev na tvári. Napríklad vtedy, keď vodič vystúpil z autobusu iba pre to, aby pomohol staršej panej vyznať sa v mape, s ktorou zápasila. Rovnako nezabudnem na moment, keď sa na celú predajňu rozletelo víno, za ktorého rozbitím som stála ja. Bola som presvedčená, že tú fľašu si dávam do tašky. Príliš neskoro som si uvedomila, že tašku som mala na druhom ramene. Čakala som nenávistné pohľady. No žiadne neprichádzali. Nielen, že predavačka na mňa nebola nahnevaná, dokonca mi ešte sama priniesla novú fľašu a tú rozbitú mi nedala ani zaplatiť. Alebo tesne po mojom prílete, keď som sa vybrala do obchodu pol hodinu po tom, čo sa zatvárali všetky obchody. Hladná, dezorientovaná, nevyspatá, neuvedomujúca si fakt, že všetko bolo počas lockdownu otvorené iba do jednej. Nečakala som, že náhodne okoloidúci muž začne klopať na mreže už zatvoreného obchodu a prehovárať predavačku, aby mi dovolila kúpiť si jednu bagetu. Mohla som mu byť úplne ukradnutá. No nebola som. Ľudia sa tu neobchádzajú, netvária sa, že nevidia. Vnímajú, zdravia, usmievajú sa, pýtajú sa, spoznávajú. Táto interakcia ma nikdy neprestane baviť.
2. Klíma a blízkosť oceána
Vždy som snívala o tom, že raz budem žiť v krajine, v ktorej sa po celý rok budem cítiť ako na dovolenke. V krajine, v ktorej sa opaľovanie na pláži a pozorovanie západu slnka nad horizontom Atlantiku stane súčasťou mojich víkendových plánov. V krajine, v ktorej moje letné šaty už nebudú viac letnými, ale celoročnými.
Lisabon dostal vďaka svojim v priemere viac ako 300 slnečným dňom v roku nálepku najslnečnejšieho hlavného mesta kontinentálnej Európy. Blízkosť oceána, ku ktorému sa dostanete v priebehu niekoľkých minút, si však vybrala svoju daň. Daň v podobe veterných večerov a dní, počas ktorých leje neprestajne ako z krhly. Myslím si však, že pri viac ako 2800 slnečných hodinách v roku sa táto neresť Lisabonu veľmi ľahko odpúšťa.
3. Neobmedzené možnosti na predĺžené víkendy a jednodňové výlety
Ako som spomenula v predchádzajúcom bode, blízkosť Atlantiku je jedným v dôvodov, pre ktoré sa nespočetné množstvo ľudí rozhodne prísť do tohto jedinečného mesta. Okrem 4,5 milióna turistov, ktorí v priemere ročne navštívia Lisabon, mám na mysli aj tých, ktorí sa rozhodli usadiť sa tu a objaviť nielen skryté krásy mesta samotného, ale i jeho okolia. A z vlastnej skúsenosti vám môžem potvrdiť, že i za hranicami Lisabonu je rozhodne čo spoznávať a vychutnávať. Napríklad také pláže ako Galapos, Galaphinos, Portinho da Arrábida, Praia da Ursa, Costa da Caparica. Vzdialené iba niekoľko desiatok minút, jedinečné, výnimočné. Vstup na niektoré z nich je pozvoľný, zatiaľ čo dostať sa na iné vyžaduje pevnejšiu obuv ako letné žabky a možno i istú dávku odvahy. Jedna pláž ponúka pohľad na nádherné útesy, druhá zase nekonečnú panorámu otvoreného oceánu. Každá z nich je iná. No jedno je isté - pohľad na každú z nich vám vyrazí dych.
Nie sú to iba pláže, ktoré máte na dosah. Sintra s jej rozprávkovými hradmi a zámkami, vinárska oblasť Alentejo, najzápadnejší bod kontinentálnej Európy, národné parky, rybárske mestečká, Porto a jeho jedinečná atmosféra, Španielsko samotné, ako aj Gibraltar. Ponuka neprebádaných oblastí je nekonečná. A verte mi, na každé z týchto miest sa budete chcieť vrátiť. Zas a znova. A pri každej návšteve objavíte iné čaro a kúzlo daného miesta. Daného okamihu.
4. Božské jedlo
Ak by som mala niekoľkými prídavnými menami opísať portugalskú kuchyňu, vybrala by som si asi tieto štyri - ľahká, kvalitná, vývážená, lacná. Ľahká z toho dôvodu, že neobsahuje veľa tuku a nespôsobí vám čemer už len pri pomyslení na ňu. Po naobedovaní sa nemáte chuť ľahnúť si do postele a nasledujúcich pár hodín sa z nej nepostaviť. Je plná zeleniny, čerstvých rýb, štiav, šalátov a morských plodov. Kvalitná pre to, že v každom obchode a na každom trhu objavíte obrovskú ponuku miestnych potravín. Azorské ananásy, steaky, azorský čaj, banány z Madeiry, pomaranče z Algarve, víno z Alentejo regiónu. Pri spoznávaní krajiny sami objavíte, akým jedinečným spôsobom ľudia pristupujú k chovu zvierat a pestovaniu ovocia a akú váhu kladú na udržateľnosť. Portugalská kuchyňa však nie je iba zdravá. Je vyvážená. Pastel de nata, travesseiros, pão de deus, bola de berlim - to všetko sú sladké hriechy, ktoré vyčaria úsmev na tvári a prinútia vás rozopnúť si gombík na rifliach. No pre portugalskú kuchyňu sú jednoducho neodmysliteľné. A najlepšie na tom je, že tieto lokálne poklady, ktoré potešia ducha aj chuťové poháriky, sú pomerne lacné a cenovo dostupné. Ak by vám však predsa len neučarovala portugalská kuchyňa, nebojte sa - od hladu nezomriete! Kultúrna diverzita je tu nielen citeľná, ale aj jeteľná. Na každom rohu vás lákajú typické reštaurácie tých najrozmanitejších kultúr a vône prichádzajúce z ich kuchýň spôsobujú, že je takmer nemožné odolať im.
5. Lisabon je malé mestečko a všetko v ňom je ľahko dosiahnuteľné pešo
Na rozdiel od väčšiny ostatných európskych veľkomiest nie je tak obrovský, že sa v ňom cítite ako malý mravec stratený v labyrinte. A hoci má Lisabon i metro pozostávajúce zo 4 liniek, za posledných 5 mesiacov som ho využila iba pri preprave na letisko (Lisabon je s letiskom priamo prepojený metrom, ktorým sa tak viete po prílete ľahko a rýchlo dostať do všetkých kútov mesta). Lisabon so svojou rozlohou 100 km² vo mne nevyvoláva pocit veľkomesta. Práve naopak. Svojou architektúrou, úzkymi uličkami, lokálnymi pasteláriami (kaviarňami), botanickými záhradami a slnkom zaliatymi vyhliadkami vo vás zanechá pocit útulnosti. Peši ho spoznáte najlepšie. No zároveň nie najľahšie. Pohľad na západ slnka z jedného z nespočetných vyhliadok, miradour, si musíte zaslúžiť. Presnejšie - vyšliapať. Vedie k nemu zopár schodov. Nie desiatky, ani stovka. Ale stovky. Vraví sa, že Lisabon vznikol na siedmich kopcoch. Ja by som ich vedela narátať po pár mesiacoch života v ňom rozhodne viac.
6. Jedna z najbezpečnejších krajín sveta
A za pravdu mi dáva i Inštitút ekonomiky a verejného poriadku, ktorý každoročne zverejňuje rebríček 163 krajín, pričom sa zameriava na ich bezpečnosť. Portugalsko je jediným štátom, ktorý nepretržite počas posledných 12 rokov zastáva v rebríčku popredné miesta. Zaraďuje sa tým medzi najbezpečnejšie krajiny sveta vôbec. Dva roky za sebou je na treťom mieste a bezpečnejším sa tak zdá byť iba Island, dosahujúci prvenstvo, nasledovaný Novým Zélandom. Pre mňa ako človeka, ktorý sa kedysi bál ísť sám o deviatej večer po parku, hral tento faktor pri rozhodovaní dôležitú úlohu. Je zaujímavé vidieť, ako Lisabon, tak kultúrami nasýtené a celému svetu otvorené hlavné mesto, môže zároveň vytvárať podmienky, v ktorých sa cítite bezpečne. Nebojíte sa vracať v noci domov z party alebo objavovať sám v uličkách ich pôvab.
7. Pomalý životný štýl bez náznaku stresu
S týmto bodom sa mi spája jedna špecifická spomienka. Sedela som
v autobuse, keď som si uvedomila,
že dobrých 5 minút čakáme na babku, ktorá si v útrobách svojich tašiek hľadala rúško. To čakanie ma prekvapilo. Bola som zvyknutá na iných vodičov. Autobusárov, ktorí na hlavnej počkajú, kým s vyplazeným jazykom dobehnete k autobusu. A potom to príde. So škodoradostným úsmevom naštartujú a
vyrazia. Bez vás, samozrejme. Sama som v
tej situácii začala byť nervózna. Ponáhľala som sa a nechcela som prísť neskoro. No potom som sa obzrela a uvedomila si niečo. Spomedzi všetkých cestujúcich som bola nekľudná iba ja. Nikoho nezaujímalo, že sme už dávno mali byť na druhej strane Lisabonu. Stres sa v tomto meste nenosí. Rovnako ani naháňanie sa za niečím. Život tu plynie akoby pomalšie. A vychutnáva sa. Na miradourách, na uliciach, na strešných baroch, na dekách na pláži a v tieni pod palmou.
A to je presne to, čo sa ešte musím naučiť. Spomaliť. Zastaviť. Vychutnávať. Ako lasagne samotné. Pekne sústo po súste.